Bunkre SNP

Bunkre SNP na Náučnom chodníku Jánošíkovým chotárom

Bunkre SNP, ktoré sú jednou zo zastávok na náučnom chodníku Jánošíkovým chotárom, predstavujú dôležitú súčasť histórie Slovenského národného povstania. Tieto drevozemné objekty boli budované počas 2. svetovej vojny bojujúcimi stranami a slúžili rôznym účelom, ako napríklad palebné postavenie zbraní, ubytovacie či skladovacie priestory. Bunkre obsahovali miesto pre veliteľa a vojakov, úkryt pre ostatný personál, miesto pre spojovacie zariadenia a potrebné vybavenie.

Z Rezortu Uhorčík sa k bunkrom najrýchlejšie dostanete, keď sa priamo z rezortu vydáte pešo smerom na Púpov, kde sa napojíte na Náučný chodník. Odtiaľ je to k bunkrom už len kúsok.
 

O bunkroch SNP

Vo väčšej, či menšej miere úkryt obsahoval: miesto pre veliteľa a vojakov potrebných na riadenie boja, úkryt pre ostatný personál veliteľstva, miesto pre spojovacie zariadenia a ich obsluhu. Pracovné úkryty boli vybavené potrebným vybavením, ako stoly, stolíky, lavice, či lôžka.

Samostatnú kapitolu „bunkrov“ predstavovali stavby zhotovené partizánmi. Počas partizánskej vojny 1944 – 1945 využívali príslušníci partizánskych jednotiek už existujúce stavby ako horské chaty, senníky, koliby či samoty. Pokiaľ to bolo nevyhnutné realizovala sa stavba polozapustených a zapustených drevozemných stavieb zubovej konštrukcie, doplnených kamenným a zemným zásypom. Realizácia takýchto stavieb bola v zimnom období 1944 – 1945 pomerne náročnou prácou, preto sa k nej pristupovalo len v nevyhnutných prípadoch. Vybavenie partizánskych bunkrov bolo obdobné ako u vojenských avšak z vyšším stupňom improvizácie.

Ako príklad môžeme uviesť „veliteľský bunker“: Úkryt pracovný – Stanovište veliteľa (SV) bolo vybudované podľa stupňa veliteľstva v rôznych veľkostiach, vždy však na svahu odvrátenom od nepriateľa. Materiál na stavbu úkrytov bolo prevažne drevo v rôznej forme, s kamenným a zemným zásypom. Len výnimočne sa pre takéto úkryty používal betón. Veľkosť úkrytu sa riadila určením a počtom ubytovaných osôb.

Vo vybavení veliteľského stanovišťa bol obyčajne poľný telefón, prípadne rádiostanica či periskop, atď. Osvetlenie bolo riešené petrolejovými lampami. V prípade potreby boli úkryty vykurované zákopovými pieckami, často zhotovenými improvizovane.

Zdroj: Región Malá Fatra, texty: PhDr. Marian Uhrin, PhD. / Múzeum Slovenského národného povstania

Ubytovanie v chatách